Na území obce pôsobí organizácia Csemadok od cca. roku 1949. Hlavným poslaním Csemadoku bolo a je vytvárať priestor pre kultúrne a spoločenské podujatia, uchovávať a oživovať tradičné ľudové zvyky a zvyšovať kultúrne povedomie občanov. Csemadok, je na Slovensku pôsobiaca maďarská spoločnosť a zväz verejnej osvety. Zväz organizuje kultúrny život Maďarov, žijúcich na Slovensku, pestuje prirodzenú väzbu k maďarskej kultúre. Organizácie CSEMADOK-u (Kultúrny spolok pracujúcich Maďarov v Československu) postupne vznikali na území Slovenska od roku 1949. Hlavné úlohy organizácie boli zachovanie tradície a spolupatričnosť Maďarov žijúcich na území Slovenskej republiky a udržiavanie ich kultúrneho dedičstva. Organizovali v našej obci mnohé kultúrne, osvetové a spoločenské podujatia, ochotnícke vzdelávacie a umelecké prehliadky, súťaže.
(viac…)

Jednou z najstarších kultúrnych tradícií na Slovensku je nepochybne amatérske-ochotnícke divadlo. Činnosť divadelných ochotníkov v našej obci siaha až do polovice minulého storočia. Ochotníckym divadlom v Ožďanoch prešlo niekoľko generácií hercov z radov našich spoluobčanov. Môžeme len ľutovať, že dnešná mladá generácia niečo podobné nezažíva, že ich nikto nevedie k udržaniu tejto letitej tradície. Veď už sám Ján Francisci – Rimavský, ktorý založil v roku 1845 v Levoči “Jednotu mládeže slovenskej” – ochotnícky spolok, deklaroval že “Divadlo malo študentov odpútať od vysedávania pri pive, ušľachtilo vypĺňať ich voľný čas, ale aj cibriť spoločenské vystupovanie, estetický cit, rozširovať umelecký rozhľad.”

Napriek tomu, že herci neboli profesionálne školení a nacvičovali hry vo svojom voľnom čase, povesť našich divadelníkov bola vynikajúca v širokom okolí. V tomto novom mini-seriáli článkov Vám ponúkame náhľad do divadelnej histórie s nádejou, že sa snáď opäť raz sformuje skupinka ľudí zapálených pre toto umenie, a že raz opäť uvidíme na našich doskách, ktoré znamenajú svet, čarovné predstavenia.

Niekoľko skôr datovaných záberov z predstavení.

[Show as slideshow]

Naša obec má bohatšiu históriu, než si mnoho mladých dokáže predstaviť. Medzi takmer zaniknuté a zabudnuté tradície v našej dedine patria aj oberačkové slávnosti, ktoré si ešte pamätajú naši rodičia. Vďaka úsiliu niektorých z našich občanov sa nám zachovali krásne zábery z týchto osláv datované do roku 1961.

Veľká vďaka patrí rodine Simonovcov za zachovanie a zdigitalizovanie týchto unikátnych záberov na ktorých môžete vidieť nie len to, ako naša obec vyzerala pred päťdesiatimi rokmi, ale môžete tam nájsť svojich starých rodičov, rodičov, či niektorý – šťastnejší, i seba. Dúfajme, že archívy vydajú ešte niekoľko takýchto unikátov.
(viac…)

Do rúk – emailovej schránky sa nám dostala zaujímavá publikácia vydaná v roku 1865. Ide o naskenovanú verziu knihy vydanej za Rakúsko-Uhorska, v ktorej je súhrn chrámov a monumentov Evanielickej cirkvy na území vtedajšieho Maďarska-Uhorska. Zverejňujeme ju tu z dôvodu, že sa v nej nachádzajú aj informácie o našom regióne. Ide však o Latinský originál. O to je však cennejší a snáď niekomu pomôže pri pátraní v histórii našj obce a regiónu.

PDF verzia knihy

Odporčam začať pri strane 18 až 19.

Takmer tri roky zbierali odborníci zo Spišského múzea v Levoči spolu s kolegami z Múzea Betliar podklady pre výstavu o Levočskej bielej panej. Nebolo to jednoduché. Hlavne v prvých mesiacoch sa zdalo, akoby mnohé archívne materiály o Juliane Korponayovej cielene zmizli. Až postupne sa začali objavovať dokumenty, ktoré umožnili dešifrovať nielen pozadie jej zrady, ale tiež zostaviť obraz posledných dní jej života.
(viac…)

Dokumentárny film Ľudia na trati je skupinový portrét, ktorého protagonistami sú ľudia žijúci v blízkosti opustenej železnice na juhu stredného Slovenska, trati Rimavská Sobota – Poltár. Je to film reflektujúci súčasný „stav vecí” v konfrontácii s minulosťou.

Najch žije, kdo pije, kto nechce najch ho čert vezme.

Autor sa nemusel pýtať na otázky. Dal jednoducho výpoveď o dobe minulej, dobe keď sa chodilo vlakom a o ľuďoch a ich osudoch, ktorí ostali na trati. Od srdca výroky starých ľudí ma pobavila, no bola v nich miestami ukrytá aj múdrosť a vrásky akoby znázorňovali prežitú vojnu a následný socializmus. Podľa mňa perfektne atmosferické dokumentovanie trati minulých, ktoré formovali našu spoločnosť.
(viac…)

Historici aj románopisci o tzv. Levočskej bielej panej popísali už mnoho. Čím viac sa však toho píše, tým je v tomto prípade situácia nejasnejšia. Teraz nám však svitá nádej na vyjasnenie situácie. Pred niekoľkými týždňami došlo k opätovnému otvoreniu hrobky pod kostolom svätého Michala Archanjela v našej obci, aby bolo umožnené odobrať vzorky kostí. Analýzou pozostatkov by sa mala vyjasniť pravdivosť legendy, ktorá tvrdí, že po poprave 25. septembra v roku 1714 na trhovisku v maďarskom Győri bolo telo Júlie Géczyovej – Korponayovej prenesené práve do jej rodiska, teda k nám.
(viac…)

Narodil sa v rodine evanjelického farára Adama Chalupku a nebol jediným členom rodiny, ktorý sa stal neskôr literárne činným – rovnako známym sa stal i jeho brat Samo Chalupka. Vzdelanie získal od otca, neskôr študoval v Ožďanoch, Levoči, na kolégiu v Prešove a v Sárospataku a štúdiá ukončil v Jene. Pôsobil ako domáci učiteľ v Banskej Bystrici a Viedni, učil na gymnáziu v Ožďanoch, v roku 1824 sa stal farárom v Brezne. V roku 1842 bol členom deputácie národovcov na viedenský dvor. Zasadzoval sa o to, aby sídlom Matice slovenskej bolo Brezno. (viac…)

V obci sa dlhé roky nachádzalo známe lýceum. Vo všeobecnosti je považované za predchodcu gymnázia v Rimavskej Sobote. Lýceum sídlilo v obci Ožďany 210 rokov, konkrétne v rokoch 1643 až 1853. Zakladateľom lýcea bol zemský pán Gabriel Bakoš, ktorý presídlil existujúce lýceum z Fiľakova v období Rákocziho povstania.

Na pčiatku lýceum sídlilo priamo v kaštieli u zemského pána Bakoša. Bohužiaľ ho v roku 1742 zničil požiar. Následne pán G. Korponay, vtedajší zemepán, dal postaviť novú školskú budovu, už priamo v obci.

(viac…)

Možno len málokto vie, že výnimočná Levočská biela pani, ktorej príbeh majstrovsky zvečnil maďarský spisovateľ Mór Jókai, pochádzala práve z Oždian. Biela pani (Júlia Korponayová), skutočne žila a v celých uhorských dejinách je to prvá a údajne jediná žena, ktorá sa dopustila vlastizrady. Kvôli tomuto činu bola odsúdená a neskôr popravená. (viac…)